Kto prijíma život ako zázrak, tak ho aj zázračne prežíva...


Neviem, či som v kravíne, lebo chcela som ísť na hokej

03.05.2015 23:21

Asi toto najviac vystihuje druhý zápas nášho mužstva. Dobre, povedzme si rovno, atmosféra fanúšikov na podporu našich chlapcov bola na jedničku. Ale momenty, kedy sa bieloruský hráči dotkli puku a nebodaj sa s ním dostali do nášho obranného pásma, v zimáku sa ozývalo bučanie ako v kravíne, pískanie a začula som aj slovíčko "fuj!", a zopár vulgarizmov. Preto sa nemôžem ubrániť otázke, či ten včerajší zápas vôbec potreboval súpera. Mohli sme sa tam len my Slováci postaviť, hodinku si pokorčuľovať a ísť domov. To naozaj nemá súper právo hrať svoj hokej? 

Jasné, ani mňa nepotešilo, keď nám ani dvaja brankári v bránke nestačili a Bielorusi sa dostali do vedenia, ale prečo by som sa mala správať ako... ako debil! Pretože keby som napísala krava, ktorá bučí, urazila by som tým zvieraciu ríšu. Naozaj, prepáčte, ale toto nie je športové správanie! Ak sa mi nepáči, že som dostala gól, aspoň držím hubu. Pretože aj súper si zaslúži uznanie od svojich fanúsikov (ktorých tu nebolo veľa, ale trošku viac ako na zápase s Dánskom). Prečo by tím súpera nemohol zažiť tiež ten pocit, ako naši hráči, keď dajú gól? To sme takí sebci alebo naozaj naše IQ pokrýva nanajvýš päťdesiatku Stanford-Binetovej stupnice? Pokojne sa so mnou hádajte, ale toto o nás nehovorí nič pekné. A úprimne, moja hrdosť z prvého dňa našich zápasov klesla po tom dnešnom k nule.

Aby nebolo toľko negativizmu, tak zápas by som zhodnotila na ten o čosi lepší. Už sme sa na ľade vedeli celkom nájsť, aj tie prihrávky neboli také zlé, spracovanie puku hráčom ešte stojí za zváženie, obrana sa snažila, útoku to nešlo a Janko v bránke sa občas asi aj nudil. Ale nepredbiehajme.

Bielorusi boli prví, ktorí vybehli na hraciu plochu a otestovali, či si rozumejú s ľadom. Samozrejme, ako inka, ak nie s bučaním našich. (Prepáčte, ale musela som to spomenúť.) O niečo neskôr ich nasledoval aj náš tím. Bolo vidieť, že hviezdy NHL mali väčšiu náklonnosť publika. Glorifikovali ich, no ani na tomto zápase sa veľmi nepredviedli. Verím ale, že ich čas ešte príde!

Chlapci vyzerali, že sú celkom oddýhnutí po včerajšom zápase. Korčuľovali síce trošku ťažšie, ale aj ľad vyzeral mäkkší, takže im to nedávam za vinu. Tešila som sa na pekný a zaujímavý zápas, to bolo pre mňa to najdôležitejšie. A to bolo aj to, na čo som sa chcela sústrediť.

Po krátkom rozkorčuľovaní, rozstreloch a rozcvičkách sa to v publiku zapĺňalo nie len hráčmi, ale aj silnejšími pokrikmi na povzbudenie našich makačov na ľade. Predpokladám, že to do šatní nepočuli, lebo si predsa len prišli po body a sústredenie sa pred zápasom je to najdôležitejšie.

Začala sa prvá tretina. Nepriniesla síce žiadne góly, no za to bohate veľa vylúčení na oboch stranách. Po prvý raz sa otvorila naša trestná lavica pre Andreja Meszaroša len niekoľko sekúnd po začatí hry. Neskôr sa otovorili dvere aj trestnej lavici súpera. Naši fanúšikovia sa zase pekne vyznamenali. Vďaka Bohu za pevné pleksisklo, lebo by ho na tej lavici asi zlinčovali.

Ani druhá tretina nepriniesla góly. Mala som pocit, že fanúšikovia sa viac sústreďovali na nenávisť k súperovi ako na povzbudzovanie našich. Tak to pomaly začalo vyzerať aj ľade. Bielorusi aj Slováci častejšie prichádzali do pästných súbojov. A áno, toto bol moment, keby mi písanie nevadilo. Pretože by povedalo  tom, že box do hokeja nepatrí. 

Asi v polovici poslednej tretiny sa rozblikalo svetlo za našou bránkou. Atmosféru nebudem popisovať. Samozrejme, gól v našej bráne ma nepotešil, ale ak naši čakajú, že fakt vybehnem na ten ľad a pomôžem im, tak sa mýlia. Chlapi, veď sa nezmestím do toho dresu, neblnite! Ešte som ho aj v aute nechala! Som rada, že sme si s Andrejom porozumeli, a tak vzal všetko do vlastných rúk a asi minútu po bieloruskom góle odpoedal tým slovenským. V duchu som sa zasmiala, ale tak milo, že "haha, chlapci útočnéci nevedia ako na to, tak im to musí obranca ukázať".
Ale poznám podobné situácie zo stolného futbalu. Keď útočník si nevedel dať rady, musela som ja z obrany stretliť šupu, aby sme si neurobili hanbu. 

Keďže do konca riadneho hracieho času sa už žiaden zázrak nekonal, hoci sa oba tímy strašne snažili a hoci im puk utekal od hokejok, bolo sa na čo pozerať. Po troch minútach fanúšikovského ticha sa začalo predĺženie. Andrej Meszaroš si povedal, že chce, aby jeho meno zaznelo aj do tretice (trest, gól), tak po prihrávkach od Tomášov z Detroitu zaistil pre Slovensko dva body a víťazstvo. Tak sme sa opäť všetci postavili a vychutnali si tóny našej národnej hymny.

Chlapci, ďakujeme!

 

—————

Späť