Kto prijíma život ako zázrak, tak ho aj zázračne prežíva...


O unavenom gauči

19.03.2019 21:12

V paneláku oproti, v obývačke sa rozvaľoval gauč. Žil tam odjakživa. Bol tam už, odkedy bol Janko malý. Len čo prišiel domov, hodil školskú tašku do kúta, sadol si na gauč a zalamentoval, aký mal ťažký deň v škole. Potom si naň ľahol a začal čítať niektorú z knižiek.

Keď mu prišiel najlepší kamarát Ferko, testovali na ňom kotúľ, salto, a akoby toho nebolo málo, súťažili o najvyšší skok. Gauč sa veľmi tešil, lebo detský smiech ho robil šťastným. Vždy pevne napol svoje struny a vystrelil deti takmer až po strop.

„Aha, ako vysoko letím!“ zvolal Janko a vyskočil tisíce metrov do vzduchu. Aspoň si to myslel. „A pozri na mňa! Ja som vyletel až po strechu, vidím, čo robia susedia nad vami,“ porovnával sa Ferko. „A moja hlava preletela cez všetky oblaky, som vyššie ako všetky stromy. A ani žirafa nemá taký dlhý krk,“ nechcel sa nechať zahanbiť Janko a pridal jedno salto vo vzduchu. „Paráda,“ obdivoval Ferko, „a ja som práve preletel okolo vesmírnej stanice, okolo mesiaca a vidím Mars.“

Chlapci skákali, len čo im pľúca stačili, a každý ich skok bol vyššie a vyššie. Len mama z kuchyne občas zakričala, nech si dávajú pozor, aby nespadli, alebo si neodkusli z jazyka.

Keď Janko vyrástol, na gauči čítal noviny. Už sa mu nepáčilo skákať po gauči, a ani Ferko, keď prišiel na návštevu, nespravil viac, ako vypil kávu. Gauč začal byť smutný. Svet dospelých je taký nudný. Len práca, účty a horká káva.

Po nejakom čase si Janko našiel frajerku. Spolu si sadli na gauč a pozerali romantické filmy. Aj gauču občas vypadla slza, keď zistil, že láska nebýva len v rozprávkach. Veď Janko mal o nedlho vlastné deti. Tie vrátili gauču život. Akoby poznali hry Janka a Ferka, tiež radi lietali k výšinám, predstavovali si svoj let a niekedy si dali aj kostýmy. „Ja som hrôzostrašný drak,“ zakričalo jedno dieťa. „Ja mám krídla ako orol. Letím ponad hory a lesy, a ak buchnem do stola a vylejem pohár s vodou, uvidím aj vodopád,“ odvetilo druhé.

Gauč sa veľmi tešil. Hoci ho už všetko bolelo a ani struny nevedel napnúť, snažil sa, aby deti stále lietali až k stropu a aby vietor v ich vlasoch ich zaviedol na tie najzaujímavejšie miesta.

Dnes je z Janka už starý otec. Jeho deti vyrástli a založili si vlastné rodiny. Vnúčatá radi chodia k Jankovi. Na gauči už ale neskáču.

„Dedko, prečo sa už nedá lietať z Tvojho gauča do vesmíru?“ spýtalo sa dievčatko. Janko si prehrabol svoje fúzy a odpovedal: „Vieš, lebo gauč je už starý a unavený ako ja. Keď si na neho sadneš, cítiš struny, ako tlačia do zadku. Má samé záplaty a aj opierky vŕzgajú. Ak by ste chceli dnes z neho lietať, už by ste mu ublížili.“ „A prečo ho nevymeníš za nový?“ spýtal sa vnúčik. Janko sa usmial. Spomenul si, ako s Ferkom súťažili o najvyšší skok. „Tento gauč pozná veľa príbehov. Môžeme si naň spolu sadnúť a všetky vám ich porozprávam. Tie, o výletoch k susedom nad nami, tie ponad stromy, cez oblaky, ale aj tie o výletoch do vesmíru. Bude vás síce kde-tu tlačiť, ale aspoň budete veriť, že sme naozaj lietali do nekonečna medzi hviezdy,“ povedal a pritúlil si deti k sebe.

Gauč si spokojne odfúkol. Janko hovoril pravdu, bol už unavený, ale šťastný. Veď ktorý iný nábytok v byte zažil takého dobrodružstvá?

—————

Späť