Kto prijíma život ako zázrak, tak ho aj zázračne prežíva...


Rozprávka o rozprávke

03.03.2019 09:36

Kde bolo, tam bolo, za siedmymi dolami a za siedmymi horami, kde sa piesok lial a voda sypala, v malej chalúpke uprostred lesa bývala rozprávka. Vyzerala ako obláčik s rukami a nohami, a keď sa zatriasla, zapršali z nej rozprávky od výmyslu sveta.

Jedného dňa, keď slnko svietilo veľmi jasno, rozhodla sa, že prejde celý svet. Počula, že objavovanie nových miest, nových vecí, stretávanie nových ľudí, bude pre ňu veľmi zaujímavé. Hlavne dostane nové nápady na svoje príbehy, a tak bude medzi malými aj veľkými deťmi stále obľúbená.

Ako prechádzala lesom, stretla na lúke srnky. Veľmi sa potešila a rozbehla sa k nim. Srnky sú však veľmi bojazlivé a opatrné, a keď zbadali, ako sa k ním blíži cez čistinku nejaký neznámy obláčik, zľakli sa a ušli. Rozprávke to prišlo veľmi ľúto. Pokrčila však ramenami a išla ďalej.

„Asi by som sa mala najskôr pozdraviť a predstaviť,“ pomyslela si a do kroku si zaspievala rezkú pesničku. Keď trochu stíchla, akýsi vtáčik skrytý v korunách stromov pokračoval v melódii. „To je krása! Toto bude isto môj nový kamarát!“ potešila sa rozprávka a pozrela hore. Nezbedné slnko však preniklo cez listy stromov, šibalským lúčom pošteklilo rozprávku v nose a tá si kýchla. Vtáčik sa zľakol a odletel preč.

Rozprávka sa zamračila. „Tak toto vôbec nie od teba pekné, slniečko,“ zamrmlala. Našťastie sa nevzdala a rozhodla sa ísť ďalej lesom. Na jeho konci sa k nebu tiahla vysoká kamenná hora. „Uf, tak toto bude naozaj náročná túra,“ pomyslela si rozprávka, nadýchla sa a vykročila vpred. Vedela, že dlho sedela doma, dokonca bola lenivá si ráno zacvičiť.

Zrazu začula smiech. Potešila sa a rozbehla sa za zvukom. Za veľkou skalou sa naháňali tri malé medvedíky. Labkami si brnkali po ušiach, váľali sa v popadanom lístí a ich smiech bol nákazlivý. Rozprávka sa chcela hneď pridať. Vtom jej však do cesty skočila mama medvedica a hnevom zavrčala.

Rozprávka sa preľakla. Spravila krok vzad, no pošmykla sa na lístí a skotúľala sa dole kopcom. „Au, au, au!“ zavzdychala. Srdce jej bilo ako zvon. Nerozumela, čo sa to stalo. Veď sa chcela len pridať k hrajúcim sa medvedíkom.

Smutne vstala zo zeme, otriasla zo seba lístie a blato, ktoré sa na ňu nalepili. Cítila sa veľmi nešťastne. Veď si len chcela nájsť kamarátov. So zvesenou hlavou vliekla nohy krok za krokom.

Keď rozprávka vyšla z lesa na lúku, sadla si do trávy. Chvíľku len tak pozerala, myslela si, že ju nikto nemá rád. Slniečko sa usmialo a pošteklilo nešťastnú rozprávku. „Neplač mi tu, prosím. Aha, aký je krásny deň! Nevzdávaj sa! Ak chceš nájsť priateľov, musíš prísť s pokorou, pomaly a milo. Keď sa skamarátite, potom sa môžeš s nimi blázniť a vymýšľať huncútstva.“

Rozprávka si utrela slzu z líca. „Naozaj si to myslíš, slniečko?“ „Samozrejme,“ odvetilo, „aj ja to tak robím, keď skončí zima a roztopí sa sneh. Najskôr žiarim len tak opatrne, pomaly zobudím kvietky a zvieratká. Až potom rozžblnkotám potôčik, začnem viť vence z púpavy a rozospievam vtáčiky.“

Rozprávka sa zamyslela. Asi to tak bude.

Jej myšlienky prerušili deti. Kráčali na lúku. Spievali si akúsi pieseň, smiali sa a rozprávali si príbehy. „Aha, hovoria o mne!“ potešila sa rozprávka.

Deti si sadli vo vysokej trávy hneď vedľa rozprávky, ktorá sa krčila k zemi, aby ju nenašli. Rozprávali rozprávky o drakovi, ktorý zachránil princeznú z rúk zlého princa, o zelenom koňovi, ktorého nikdy nikto v lete nevidel, ale aj o kačiatku, ktoré sa bálo vody.

Rozprávka bola nadšená. Zabudla však na jednu vec. Každou novou rozprávkou rástla, a tak z nej bol o chvíľku veľký obláčik. Až taký veľký, že začala trčať cez vysokú trávu. Netrvalo dlho a deti si ju všimli. Nezľakli sa však a neušli preč. Zvedavo sa spýtali: „A ty si kto?“ „Ja?“ spýtala sa zaskočene rozprávka. Nemusela však nič hovoriť. Deti ju hneď spoznali a začali sa spoločne tešiť. Spoločne si sadli do trávy a celé hodiny si rozprávali vzájomne rozprávky, a slniečko sa na nich spokojne usmievalo.

—————

Späť