Kto prijíma život ako zázrak, tak ho aj zázračne prežíva...


V januári skočiť do oceánu? No a čo?! ;-)

22.01.2015 23:43

Carolina Beach, North CarolinaJe január. Väčšina ľudí sedí doma v tepľúčku zabalených v dekách. Ja som sa dnes s budíčkom o šiestej ráno vybrala na výlet do Wilmingtonu, trip k oceánu, moje "prvýkrát". 

Podľa domácich tento rok je január dosť chladný. Vyskytol sa už aj deň, kedy stromy a stĺpy trochu primrzli. Títo "južania" nie sú na tieto teploty zvyknutí, a tak radšej aj zrušili školu. Pre mňa vtipná situácia, to by sa u nás stať nemohlo. Ale dnes to vyzerá na pekný slnečný deň. Rosničky hlásili 20°C vo Wilmingtone, takže smer Carolina Beach a Wrightsville Beach.

Tak teda šup do auta, zapnúť pás, cesta číslo 40 ma dovedie priamo do cieľa. Vpravo, vľavo nie je nič zaujímavé, väčšinou samé borovice, sem tam nejaký trávnatý povrch, a potom zase len stromy. Keby neboli značky, že výjazdom sa dostanem do rôznych miest, tak by som ani neverila, že sú tou cestou aj nejaké iné mestá. Žiadne som nevidela.

Do Wilmingtonu som prišla niekedy pred desiatou. Tu borovice vystriedali kaktusy a palmy. Ako prvé som našla miesto čo najbližšie k oceánu, kde môžem nechať auto. Carolina Beach mi bola na dohľad. Vytešene som vybehla z auta. Ako prvé sa mi tenisky naplnili sypkým suchým pieskom. Ešte bol chladný, hoci vzduch sa už pomaly otepľoval. Keďže som vedela, že chcem odvážne skočiť do oceánu, vyzula som si topánky a svoju prechádzku po pláži som absolvovala naboso. Už som veľakrát kráčala po piesočnatých plážach (len nie pri oceáne), ale tento piesok mi bol nadmieru príjemný na dotyk. Vychutnávala som si každý krok.

Carolina Beach, North Carolina

Pláž bola nekonečne dlhá, z jednej strany ju obmýval oceán, z druhej suchá tráva, za ktorou sa skrývali pestrofarebné drevené domčeky. Ich majiteľom ich trošku závidím, viem si predstaviť sa ráno zobudiť, otvoriť okno a nechať do izby prúdiť čestvý morský vzduch. Alebo večer si sadnúť na priedomie s pohárom vínka (ktoré nepijem) a vychutnať si západ slnka nad hladinou oceánu.

Napravo v diaľke sa tiahli nejaké vysoké budovy, tam bolo asi centrum Wilmingtonu, alebo nejaké iné mesto. Naľavo zase pláž pokračovala do nekonečna a v diaľke ju rozdeľovalo len mólo.

Prešla som sa plážou k prvému mólu, čo som videla, boli to asi 4 km. Taká príjemná prechádzka. Aj vzduch sa pomaly zohrieval. Občas som spravila niekoľko krokov aj cez mokrý piesok a nechala si prichádzajúcimi vlnami pohladiť nohy. Bŕŕŕ! Voda je ešte studená! Ale po chvíli si človek zvykne.

Mólo bolo zavreté, že čo chcem, keď je január :-D Tak som sa vrátila späť na pláž a chvíľu pozorovala surféra ako bojuje s vlnami. Skúšal zrejme nové triky, lebo nevyzeral ako amatér. Alebo ma len očaril svojim úsmevom, a tak som ho ako amtéra nechcela brať, hoci bol viac vo vode ako na doske.

Keď som sa vraciala späť, mala som pocit, že východ k autu som už aspoň desať ráz prešla. Všetky domy mi zrazu vyzerali byť rovnaké. Moju pozornosť ešte stihol upútať jeden pánko. Po pláži behal s detektorom kovom a lopatou. Nedalo mi neopýtať sa ho, či už našiel niečo zaujímavé, tak sme trošku pokecali.

Ľudia tu sú k sebe veľmi milí. Vždy sa jeden druhému pozdravia, spýtajú sa, ako sa máte, veľakrát sa s vami bavia o veciach, akoby ste boli najlepší priatelia. Kým som si na to zvykla, chvíku mi to trvalo. Najskôr mi to nebolo príjemné, mala som pocit, že je to falošné, ale neskôr mi to vždy zlepšilo náladu a spravilo krajší deň.

Ako som tak išla, niekde v diaľke som zazrela delfínov. Skupinka asi štyroch vyskakovali z vody počas svojej plavby kdesi. Niečo takéto som videla po prvýkrát vo svojom živote, tak som zastala a už som sa rozhodla nadobro, že ten oceán musím okúsiť na vlastnej koži aj ja. Zhodila som zo seba mikinu, tričko, tepláky, ponaprávala plavky, zhlboka sa nadýchla a rozbehla sa v ústrety vlnám oceánu. Zvláštne, nebol až taký studený, ako to vyzeralo. Trocha som zápasila s vlnami, chceli mi namočiť aj vlasy, s čim som ja nesúhlasila. Pocit však na nezaplatenie. Ak niekto povie, že more a oceán je to isté, klame! :-D

Ako som vyšla a prezliekla si suché veci, prišiel ku mne jeden chlapec a veľmi túžil si dať so mnou High Five. Vraj ešte nikdy v živote nezažil, aby v januári niekto skočil do oceánu. A to som ja ešte machrovala, že po tomto kúpeli mi je teplo, že mi stačí tielko a krátke gate, hoci všetci naokolo boli oblečení ako my na Slovensku pri prvom jarnom slnku. A ja som si už užívala leto. Ale mne naozaj bolo teplo.

Nakoniec som našla ten správny východ z pláže k autu, asi mi dosť pomohol aj hlad. Vo Wilmingtone som dostala odporúčania navštíviť reštauráciu Hieronymus See Food a okúsiť ich krabiu krémovú polievku. V živote som nejedla nič lepšie! Tá lahodná chuť bola nezabudnuteľná a určite tu ešte niekedy zavítam. Aj ostatné jedlo bolo dokonalé.

Po obede som ešte prešla na Wrightsville Beach. Táto už bola trošku viac kamenistá, plná kúskov mušlí. Bol tu kamenistý útes, na ktorý bolo zákaz ísť, možno aj preto, že vlny boli čoraz väčšie. Predstavovala som si, ako to tu asi musí vyzerať počas hurikánu. Táto pláž bola oveľa širšia, aj trávnatý povrch, ktorý ju delil od domov, takže možno to nie je až také zlé. No takú situáciu by som nechcela nikdy zažiť. Našťastie, neprišla som v období hurikánov.

Domov som sa vrátila až neskoro v noci. Unavená a tešila sa do postele, plná krásnych zážitkov a príjemných pocitov. Tento trip si určite ešte niekedy zopakujem.

Viac foto je v galérii ;-)

—————

Späť